Alexander Dubček

Vedúca osobnosť československej

jari 1968

Mohol sa narodiť v USA, pretože jeho otec, komunistický funkcionár Štefan Dubček, sa tam s rodinou odsťahoval, ale v roku 1921 sa rozhodol vrátiť na Slovensko budovať novú Československú republiku. Zakrátko, koncom marca 1925 sa celá Dubčekova rodina ako súčasť družstva Interhelpo vy­dala budovať komunizmus do Sovietskeho zväzu. V roku 1938 sa Dubčekovci vrátili na Slovensko. Štefan Dubček sa po zákaze KSČ slovenskou autonómnou vládou ihneď zapojil do ilegálnej činnosti tejto strany, pri ktorej mu už pomáhal aj jeho syn Alexander. Ten, úplne prirodzene, v súlade so svojím presvedčením a rodinnou tradí­ciou vstúpil v roku 1939 do komunistickej strany. V roku 1944 sa aktívne zapojil aj do SNP, pričom bol dvakrát zranený.

V roku 1949 sa stal pracovníkom Okres­ného výboru Komunistickej strany Sloven­ska v Trenčíne, čím sa začala jeho kariéra straníckeho funkcionára. Koncom roku 1954 mu oznámili, že ako mladý a nádejný „káder“ pôjde študovať na Vysokú školu politickú pri Komunistickej strane Soviet­skeho zväzu v Moskve. Tam zažil, ako N. S. Chruščov odhalil na XX. zjazde KSSZ vo februári 1956 Stalinovo zločinné kona­nie. Alexander Dubček neskôr hovorieval, že kritika „kultu osobnosti“ na tomto zjazde bola pre neho zásadným zlomom v nazeraní na sovietsky model socializmu.

V roku 1960 Alexandra Dubčeka vymenovali za tajomníka Ústredného výboru Komunis­tickej strany Československa pre priemysel, zásluhou čoho sa po prvýkrát dostal do najvyššieho vedenia KSČ. Tu, vidiac svet už z „vtáčej perspektívy“, sa okamžite dostal do rozporov s vedúcim predstaviteľom KSČ i československého štátu Antonínom Novotným. Antonín Novotný sa napokon rozho­dol Alexandra Dubčeka z Prahy odstrániť a poslať späť na Slovensko.

Začiatkom apríla 1963 zvolili Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSS. S ním prišiel do funkcie 1. tajomníka ÚV KSS úplne iný politik, ako bol pred­tým Karol Bacílek. Nebol „politikom na Slovensku“, ktorý tu mal byť len „prevo­dovou pákou“ pražského centralizmu, ale „slovenským politikom“, ktorý sa navzdory obmedzeným právomociam slovenských straníckych a štátnych orgánov snažil presadzovať záujmy Slovenska v spoloč­nom štáte. Taktiež sa snažil na Slovensku presadzovať úplne nové metódy straníckej práce, v ktorých dominovalo zmierlivé presvedčovanie a trpezlivosť. To prirodzene viedlo k narastajúcim sporom medzi ním a prvým tajomníkom ÚV KSČ A. Novotným. Ten sa neustále snažil odstrániť Alexandra Dubčeka z funk­cie prvého tajomníka ÚV KSS a v rokoch 1964 – 1966 ho dal dokonca „rozpracú­vať“ orgánmi Štátnej bezpečnosti. Snahy Alexandra Dubčeka o nové, moderné a demokratické metódy straníckej práce sa napokon zliali do jedného prúdu s úsilím reformno-komunistického krídla v českej časti KSČ a nakoniec prispeli k tomu, že A. Novotného začiatkom januára 1968 odstránili z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na jeho miesto zvolili Alexandra Dubčeka.

S Alexandrom Dubčekom sa k moci dostalo reformné krídlo v KSČ, ktoré sa pokúsilo o komplexnú reformu socializ­mu sovietskeho typu v ČSSR. Na zasadaní ÚV KSČ 1. – 5. apríla 1968 prijali Akčný program KSČ. Reformnému vedeniu KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom sa však nepodarilo usmerniť politický vývoj v ČSSR do riečiska tohto programu. České a slo­venské masmédiá, ktoré už od februára 1968 pôsobili de facto bez cenzúry, spolu s občianskou spoločnosťou posúvali spolo­čensko-politický vývoj stále viac a viac za jeho hranice.

Alexander Dubček a jeho reformné krídlo v KSČ nebolo ochotné násilne prerušiť proces demokratizácie v ČSSR, ktorý vy­volalo, preto ho nakoniec ukončila invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968. Alexander Dubček a ďalší poprední československí politici boli zatknutí a in­ternovaní. Na nasledujúcich moskovských rokovaniach československí predstavitelia nedokázali vzdorovať všestrannému nátlaku zo strany sovietskeho straníckeho a štátne­ho vedenia, a tak sa Moskovský protokol, ktorý tu podpísali, stal nástrojom postupné­ho odbúravania reformných trendov v po­litike KSČ. Alexander Dubček sa spočiatku snažil v ústupových bojoch zachrániť aspoň niektoré základné reformné opatrenia, ale pod nápormi prosovietskeho krídla v KSČ jeho pozícia neustále slabla. Nakoniec ho 17. apríla 1969 vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. Alexander Dubček aj naďalej zostal členom predsed­níctva ÚV KSČ, keďže prijal funkciu predse­du Federálneho zhromaždenia ČSSR.

V tejto funkcii však už nemohol ovplyvňo­vať politický vývoj v ČSSR. Naopak, dopus­til sa v nej aj jedného z najkontroverznej­ších činov svojej politickej kariéry: podpísal zákonné opatrenie predsedníctva Federál­neho zhromaždenia ČSSR č. 99/1969 Zb., ktoré bolo namierené proti „protisocialis­tickým živlom“. V polovici októbra 1969 ho odvolali aj z funkcie predsedu FZ a po dvoch mesiacoch ho stihol osud mnohých nepohodlných politikov: vymenovali ho za veľvyslanca ČSSR v Turecku. Normalizačný režim zamýšľal umožniť mu emigráciu a tak sa ho zbaviť. Keďže Dubček odmietol emigrovať, koncom júna 1970 ho odvolali aj z tejto funkcie.

V tom čase bol Alexander Dubček vylúčený aj z KSČ a potom aj zo všetkých spoločen­ských organizácií. Všade ho sledovala ŠtB, no napriek tomu nezložil zbrane. Už v roku 1970 napísal dva protestné listy G. Husákovi, v ktorých upozorňoval nielen na porušo­vanie svojej osobnej slobody, ale aj zákon­nosti všeobecne. Neskoršie, v roku 1974, sa s kritickým listom obrátil aj na FZ a SNR. Medzníkom v Dubčekovom disente bol no­vember 1988, keď mu univerzita v Bologni udelila čestný doktorát. Bola to vysoká pocta nielen Alexandrovi Dubčekovi, ale aj celému reformnému a demokratizačnému hnutiu v Československu v roku 1968.

Alexander Dubček sa zúčastnil aj nežnej revolúcie v novembri 1989 a koncom de­cembra toho istého roku ho opäť zvolili za predsedu FZ. Pod jeho vedením prijal tento orgán väčšinu zákonov, ktoré významnou mierou prispeli k demokratickej transformá­cii československej spoločnosti. Začiatkom deväťdesiatych rokov dokončil tiež svoj po­litický prerod z pôvodne ortodoxného a ne­skôr reformného komunistu na sociálneho demokrata. Na jar 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska a na najbližšom zasadaní riadiacich orgánov Socialistickej internacionály sa mal stať jej podpredsedom. Žiaľ, toho sa už nedožil, zomrel na následky autohavárie.